Krakľa belasá je ďalším z obyvateľov nášho malého Slovenska o ktorom väčšina ľudí nikdy nepočula a ešte menej ho malo to šťastie vidieť. Pritom sa jedná o prekrásne sfarbeného vtáka, ktorý je na prekvapenie vynikajúcim dravcom a ešte lepším letcom. Práve krakľa bola posledným z mojich tohtoročných fotografických snov. Stálo to veľa síl a času ale podarilo sa.
Vzhľadom na množiace sa otázky ohľadom informácií o našej ceste do brazílskeho Pantanalu som sa rozhodol napísať pár postrehov a skúseností. Nechcem písať všeobecné veci, ktoré si každý jednoducho vygoogli, skôr sa chcem zamerať na konkrétne skúsenosti získané počas 15 dní v najväčšom močiari sveta.
Keby mi niekto pred mesiacom povedal, že budem môcť fotografovať dudka chochlatého pri kŕmení mláďat, vysmial by som sa mu. Dudky totiž vyvádzajú mláďatá najneskôr začiatkom júna a teda tento rok by už mali byť všetky mimo dutinu.
Nerád sa opakujem ale opäť by sa chcel venovať druhu, ktorý je – jediný – na Slovensku. Áno, sám som bol pred rokmi prekvapený, keď som to ako študent zistil. Na Slovensku žije korytnačka – korytnačka močiarna Emys orbicularis.
Po dlhšom čase som sa vrátil k rozsiahlej zbierke fotografií z Pantanalu. Nebudem vás už trápiť vypisovaním o konkrétnom druhu. Skôr som si len pripravil zopár fotografií ďalších druhov vtákov, ktoré sme stretli. Za druhové určenie týchto ale aj časti predchádzajúcich druhov ďakujem kamarátovi Ing. Radovanovi Smolinskému, Ph.D. .
Áno, je to tak. Málokto vie, že na Slovensku žijú scinky. Presnejšie jediný druh a to krátkonôžka štíhla (Ablepharus kitaibelii). Je to náš najmenší jašter a zazrieť ho v prírode nie je vôbec jednoduché. Pre mňa osobne začína jar vždy výpravou na juh Slovenska kde sa snažím nájsť a vyfotografovať tieto prekrásne stvorenia.
Ak sa na Slovensku pokladá rybárik riečny (Alcedo atthis) za klenot medzi vtákmi, tak Pantanal ma týchto klenotov hneď niekoľko. Počas môjho pobytu som mal možnosť sa stretnúť s 3 druhmi, ktoré tu žijú. Rovnako ako iným dravým vtákom sa im darí vďaka obrovskému množstvu rýb v riekach, jazerách a mláčkach po celom Pantanale.
Začiatkom apríla som mal veľké šťastie, keď počas nášho výletu zameranom na mapovanie plazov sme sa ubytovali v chate tesne nad poľom kde sa v mlákach po výdatných dažďoch hromadne zišli rosničky zelené (Hyla arborea) zo širokého okolia.
Keď som premýšľal ako nazvať krátke zamyslenie sa nad víkendom s novým objektívom najvýstižnejší mi prišiel citát “Bol to on, môjho srdca šampión!”. Nie je to žiadna prevratná novinka, objektív je na trhu už pár rokov, ale pre mňa je to presne to čo som hľadal a potreboval. Už dávno nie som zástancom nákupu najnovších hitov len preto, že sú to novinky a marketing výrobcov sa nás snaží presvedčiť o ich jedinečnosti a prevratnosti. Skôr hľadám rozumný kompromis, ktorý za prijateľnú cenu dokáže uspokojiť moje reálne potreby.
Keď som prvýkrát zazrel volavku juhoamerickú (Ardea cocoi) pri vjazde do Pantanalu hneď som si spomenul na “našu” volavku popolavú (Ardea cinerea). Okrem rozdielov vo farbe bol asi hlavným znakom pre mňa fakt, že tieto volavky neodleteli kým sme sa nepriblížili po vlastných na 20 metrovú vzdialenosť.















