foto na milankanya.com
hlaska na stranke milankanya.com

Malpa hnedá (cebus apella libidinosus)

 

Stretnutia s opicami (presnejšie primátmi) vo voľnej prírode majú zvláštnu atmosféru. Tieto tvory sú neskutočne hravé a inteligentné. Väčšinou sme ich mali možnosť pozorovať len zdiaľky. Raz nás však pustili bližšie…

 

 

V polovici našej cesty po Pantanale sme mali za sebou zopár stretnutí s opicami. Počas plavby loďou sme ich zazreli na stromoch ale akonáhle sme sa chceli priblížiť presunuli sa viac ďalej od vody. Na prechádzkach po džungli bol scenár podobný.


biela samica vrešťana čierneho (alouatta caraya)


Najčastejšie môžete v Pantanale stretnúť práve Malpy (cebus apella libidinosus), ktoré ako som si už zvykol nemajú slovenský druhový názov. Dlho boli označované za Malpy hnedé ale podľa najnovších výskumov ide o samostatný druh – zatiaľ bez slovenského názvu. O svojej inteligencií, ktorá ich radí na úroveň ľudoopov (Malpy si vyberajú nástroje), nás presvedčili pri našom blízkom stretnutí.

 

jediný použiteľný záber malpy pri stretnutiach počas plavby po rieke Cuiaba


Počas posledného dňa v južnej časti severného Pantanalu sme strávili obed v našej prvej ubytovni. Po našom príchode nás upútal ruch za chatkami. Na stromoch sa tam predvádzala rodinka Málp. Domáci ich moc radi nemajú lebo im rozoberajú škridle zo striech, žerú ovocie a okrádajú turistov. Preto ich väčšinou len odoženú.

 

mláďa malpy sa kŕmi našim jablkom


My sme to nenechali dopustiť. Zo začiatku sa nás báli a držali si odstup, ale keď sme vytiahli z batoha jablko z raňajok situácia sa zmenila. Po centimetroch sa približovali bližšie až kým nedosiahli na sladkú odmenu.

 

hygiena je základ…

 

…a platí to pre každého…


…. aj pre tatka.


Boli veľmi zlaté ako strácali plachosť a predvádzali rôzne kreácie pri snahe dosiahnuť za kúskami jablka. Najviac sme sa bavili na vedúcom samcovi skupiny, ktorý k mojej Janke dobehol vzpriamene ako človek. V jednej ruke mala jeden kúsok pre neho a v ďalšej zásoby pre ostatné. Samec sa k nej priblížil a natrčil ruky k jednému ponúkanému kúsku. Keď však zbadal, že v druhej ruke je toho viac, pozrel šibalsky na Janku a natrčil ruky k väčšej kope (až nápadne mi to pripomína jednu typicky ľudskú vlastnosť – “nenajedenosť”).  Keď dostal svoj kúsok rozbehol sa šprintom preč rovnako po dvoch ako dobehol.

 

a keď už nevedia čo zo sebou….


Keď sme im dali všetko ovocie čo sme mali na cestu, začali nám to v zmysle ľudského porekadla ” za dobrotu na žobrotu”, vracať. Objedené jablčné šupy začali na nás púšťať akoby omylom. A musím povedať, že triafali presne. Mali z toho neskutočnú zábavu.

 

… treba zaviazať sádlo…


Potom ako všetko zjedli a zbytky po nás pohádzali, prešli na neďaleký strom na poobedňajšiu siestu. Teraz sa začali pre mňa fotografické orgie. Vyberanie parazitov, váľanie sa po konároch, no bolo to proste geniálne. V týchto pózach sa nám podobali na nerozoznanie. Fotografické podmienky neboli vôbec ideálne. Silné poludňajšie slnko vytváralo  protisvetlo a zosilňovalo tiene v korunách stromov. Musel som výrazne zvýšiť ISO, fotoaparát umiestniť na statív a fotografovať výlučne pomocou časovej spúšte. Popri tom som schytal asi 10 uštipnutí od horse flies, ktoré boli vidieť a cítiť ešte 14 dní po návrate domov. Stálo to ale zato. Pri pohľade na tie výrazy v tvári opičiek, som sa opäť ocitol v divočine a spomenul som si aké to bolo krásne.

 

… a nabrať sily na ďalšie vyčíňanie

 

čo otravuješ keď už nemáš žiadne ovocie!

Zdieľaj:
  • Facebook
  • Print
  • Google Bookmarks