MilanKanya.com - Wildlife photography

Keď som prvýkrát zazrel volavku juhoamerickú (Ardea cocoi) pri vjazde do Pantanalu hneď som si spomenul na “našu” volavku popolavú (Ardea cinerea). Okrem rozdielov vo farbe bol asi hlavným znakom pre mňa fakt, že tieto volavky neodleteli kým sme sa nepriblížili po vlastných na 20 metrovú vzdialenosť.

jedno z našich prvých stretnutí počas prichodu pri zapadajúcom slnku

Pokiaľ sme sedeli v aute alebo v člne mohli sme sa priblížiť na takých 10 metrov. Toto na Slovensku a pravdepodobne aj v celej Európe nehrozí. Volavky ale rovnako aj iné vtáky a hlavne dravce majú opodstatnený strach z ľudí a ich úteková vzdialenosť je niekedy aj 100 metrov. V “civilizovanej” Európe totiž ľudia prenasledujú všetky zvieratá, ktoré sa živia čímkoľvek čo by mohlo priniesť zisk. Ryby, zajace a iné divožijúce zvieratá si privlastňujú a toto prenasledovanie obhajujú tým, že im spôsobujú škody.

Ardea cocoi v protisvetle zapadajúceho slnka

Zvieratá totiž nechápu, že dnes milióny rokov platné prírodné zákony už neplatia. Dnes to čo vytvorí príroda nie je všetkých živých bytostí,  dnes už všetko patrí ľuďom. Každé zviera, ktoré sa snaží si niečo uloviť aby prežilo, je prenasledované a preto je ich plachosť nevyhnutná pre ich prežitie.

prelet volavky juhoamerickej

To som riadne odbočil od témy . Naspäť k volavkám. Prakticky v každej väčšej “mláke” bola aspoň jedna z mnohých druhov volaviek žijúcich v Pantanale. Pri pobyte v najluxusnejšej farme v severnej časti Pantanalu, sme na plavbe člnom mohli vidieť domácu volavku juhoamerickú. Tá bola naučená na dokrmovanie turistami. Náš sprievodca jej hodil piraňu s kusom stonky z lekna, vďaka ktorej plávala na vode. Volavka priletela, nabodla piraňu a odletela ju do bezpečia zožrať. Vznikli pri tom nasledujúce zábery

 

Prajem vám príjemný víkend.